Takúto charakteristiku malo PKO za čias môjho štúdia na strednej škole. Miesto, ktoré slúžilo iba na koncerty a stužkové stratilo svoj osobitný charakter.
Bolo to dávno, keď som mal stužkovú v historickej budove PKO. Príjemné spomienky na spolužiakov, ktorých už nestretávam vystriedali koncerty so spolužiakmi z vysokej školy. Okolie už vtedy nebolo, ako na historických fotografiách. Atmosféru priestoru už neumocňovali kolotoče a smiech detí. Okolie bolo plné rozbitých fliaš a búrlivého smiechu. Toto sú moje spomienky. Potom som však počul príbehy a spomienky iných ľudí a úprimne mi došlo tohto priestoru ľúto. Ale čo ďalej? Nemôžeme večne byť viazaný minulosťou. Ak by sme brali do úvahy právu podstatu miesta nedá sa tvrdiť, že ide o hodnotnejší priestor, akými sú vykopávky na hrade (v priestore nových garáží), alebo Rusovský kaštieľ. To veru nie. Dokonca nejde ani o taký špeciálny architektonický prínos akými sú napr. rozhlas a hotel Kyjev. Priestor PKO má len takú hodnotu, akú mu stihli vytvoriť ľudia počas jeho existencie. Park kultúry a oddychu mohol vzniknúť hocikde a z hocičoho. Mňa by skôr zaujímalo prečo niektorí ľudia tak silno bojujú akurát za tento priestor, ale hlavne prečo až teraz. O PKO sa za posledné desaťročie nikto nezaujímal (nerátam koncerty). Nikto nepísal blogy, neprotestoval pre Primaciálnym palácom. Žiaden verejný tlak sa nevytvoril. Rovnako je to aj dnes. Protestujú iba tí čo z toho chcú získať nejaký tú občiansku podporu a hlas. Pritom jedinú nevýhodu čo odpredaj má je symbolické euro. Dokonca aj viacerí poslanci chceli aby sa samotná suma odpredaja zmenila, a nie to aby sa zamedzil predaj.
Ľudia sú z kauzy PKO už unavení. Rodičia tam prežili krásne chvíle, ale, že by sa tam vôbec niekedy vrátili, nad tým ani neuvažovali. V tom najlepšom treba prestať. A týka sa to aj PKO. Čo by mali Bratislavčania z toho ak by tam to PKO takto ostalo? Ak by sa zmenili rozhodnutia, ktoré urobil Ďurkovský spoločne so svojimi poslancami? Veľké nič. Mesto by do toho neinvestovalo a celková správa by bola náročná. Aktivisti o daný priestor by možno prejavili záujem, ale jediné čo by tam robili by boli menšie podujatia, lebo tie väčšie by nemal kto živiť. Podobný osud, ako iné opustené budovy by čakal aj slávne PKO. Nikdy som neveril, že by som o takom niečom mohol písať, ale média a internet ma presvedčili. Jediné miesto z kadiaľ mi PKO nevyskočí je moja chladnička. Nová doba priniesla digitalizáciu a ľudia preto radšej navštevujú obchodné domy a kiná. Ak náhodou knižnice a divadlá ide o ojedinelý prípad.
Radšej budem ak z miesta z ktorého sme si ako školáci robili srandu a kam sme neskôr len prišli, kukli a odišli sa stane plnohodnotný oddychový bod na brehu Dunaja. Budem rád ak sa mi podarí deti priviesť do nového planetária a potom si dáme chlebíčky na nábreží a odtiaľ po promenáde do centra mesta. Dosť bolo už PKO. Ak opäť zoberiem do úvahy spomienky, viac mi príde ľúto aktivistov, ktorí sa snažia z toho vytĺcť politický kapitál, ako samotného priestoru.